Príbeh z lovu

Po roku používania DogtraceGPS X20 na mojich troch psoch som veľmi spokojný.

Pripráci s bretónskym oharom som ho až tak často nepoužíval. Mal však svoje opodstatnenie v stojatom akrovinatomteréne, kde ho pes môže ľahko stratiť z dohľadu. A pretože nerád používam zvonce, je to rušivé a keď sa tri zvonce spoja, nedá sa určiť, ktorý pes kde ukazuje, takže GPS je pre mňa ideálny. Dobré je, že sa nemusím pozerať na displej, aby som videl, že pes vystavuje. Nastavím správnu funkciu a dám si ho do vrecka. Na naháňačkáchje tosamozrejmé, presne viem, kde pes je, a pri vážnejšom zranení mám možnosť psa rýchlo spozorovať a nájsť. Vždy idem so psom domov anemusím čakať do druhého dňa .

Kde už X20 používam pomerne často, je na dostrel. Pracujem na nich s hladkosrstým foxteriérom. Väčšinu dosledov robím na voľno. Keď pes zavolá, vidím smer a vzdialenosť. To je skvelé, pretože pri väčších vzdialenostiach môžete auto prekonať, čo som ocenil najmä pri zakresľovaní v silnom snežení a silnom vetre.

Príbeh zo skutočného lovu...

Po úspešnej naháňačke na Starom Ransku, kde sme zhodou okolností robili test nového GPS X30 so zástupcami Dogtrace a zároveň natáčali nové promo video, som prišiel domov poriadne unavený. Snežilo ako už dlho nie a celodenné brodenie vyčerpalo nás aj psov. Po príjemnom poslednom pohostení sme sa domov dostali pred polnocou. Nakŕmila som a ustajnila psov, japíka Gerryho a bretónčana Torra, a s príjemným pocitom únavy a pekného dňa som padla na posteľ a už spala. Zrazu všetok ten pokoj a blaženosť preťalo zvonenie telefónu. Zvonilo stále dokola. Počula som ho, ale nemala som silu pohnúť sa. Ticho, dobre. Opäť to nekonečné zvonenie, nebolo hlasnejšie a ja som ho zdvihla. "Ahoj, potrebujem psa," ozvalo sa v telefóne. "Jasné, príď," odpovedám nie príliš veselo.

Opäť odišiel do lesa. Lenivo som sa vyvalil z prikrývky, obliekol sa a išiel som pripraviť psa. Vietor od nášho príchodu domov značne zosilnel a s vytrvalým zavýjaním ma hrýzol do tváre. "No tak, chlapče, ukáž sa, ešte stále máš na mňa silu!" Ale pri dverách do koterca stál len lišiak Dasty. Torro a Gerry si museli myslieť, že som sa zbláznil, čo si to o pol druhej ráno po naháňačke myslím, a pre istotu sa tvárili, že tam nie sú. S Dastym pracujem už len poslednýkrát, aby mohli ďalej nerušene odpočívať. Keď som si znova nasadil GPS, začínam si to opäť užívať.

Keď sa môj kamarát, strelec a nevyspatý priateľ priblížili, kývajúce sa svetlá SUV ukázali, koľko snehu pribudlo na ceste za posledné dve hodiny. Odviezli sme auto asi tristo metrov od postreku. Únava zo mňa opadla a tešil som sa, že dám povel na hľadanie. Došli sme na okraj lesa a povedali sme si, že "to bolo niekde tu". "Áno, tu, ale o pol metra hlbšie," povedal som. Nič, ideme do lesa. To bola zmena, niekto vypol ten otravný ventilátor a dokonca sme sa videli.

Posvietil som si na biely sneh a hľadal som niečo, čo by nám mohlo napovedať. Nič. Znova skontrolujem GPS, či je zapnuté, a nechám to na psa. Robí svoje malé kruhy a po chvíli sa jeho prútik začne pohybovať ako kyvadlo metronómu a ja viem, že má stopu. Zostávame na mieste a každú chvíľu si zapálim rukou, aby som zistila, ako ďaleko je. Ide pomaly. Po chvíli sa z tmy ozve hlásenie. Je hlboký a my vieme, že ho našiel. Keď pes začne hlásiť, je to jeden z najlepších a najvzrušujúcejších momentov pri love pre psovoda aj strelca. Sledujeme hlas medzi lenivo sa kývajúcimi kmeňmi porastu, pod oblúkom snehu zaveseného na sploštených konároch, ktoré sa z neho sem-tam s hustým hrmotom uvoľnia. Vo svetle baterky už vidím Dastyho. Prestal sa hlásiť a začal horúčkovito vytrhávať chumáče štetín z hrebeňa už vyhasnutého snehu.

Pochvala psovi, poklona ulovenej zveri, odovzdanie šrotu a teraz cesta späť. Lov sa skončil a začína sa práca. "Dobre, že je to len hrubší jeleň, keby to bolo niečo veľké, tak na ňom zomrieme," smejeme sa. Foxy nám zdatne pomáha ťahať, ale bohužiaľ úplne opačným smerom. Kričím naňho, ale bezvýsledne. Na okraji lesa to konečne vzdáva a hneď ide lepšie. Vietor máme v chrbte. K autu dorazíme úplne hotoví a môj kamarát s presvedčením, že toto už nikdy nebude.

Keď máme prasiatko naložené, obzriem sa, kde je Dasty. Nie je tu. Volám smerom k lesu, ale znie to, akoby som volal do kartónovej škatule. Snažím sa pozrieť proti ihličkovému snehu, ale nič nevidím, tak vytiahnem kľučku a hľa, necelý kilometer. Nastúpime do auta a ja sledujem, ako sa vzdialenosť stále zväčšuje. Chystá sa vidieť zdravých? Ide sa v tom len tak prebehnúť? Nechcela som nahlas povedať, čo sa nám obom preháňa hlavou. Ešte raz? Urobiť to ešte raz? Ale nie! Je dobré, že vidíme, kam ide, môžeme ho zdvihnúť a ísť proti nemu.

V tomto snehu je každý meter dobrý. Vyťahujeme sa, on je stále pred cestou. Snehové záveje nám rástli pred očami a cesta trvala dlhšie, ako sme si mysleli. Za necelú polhodinu sme obišli les. Skontrolujem polohu, zastavili sme tristo metrov od Dasty. Bol tam a bolo ticho. Čakáme, ale stále nič. "Poďme!"

Dávam si pušku na chrbát, aby mi neprekážala, a kráčame do lesa. Každú chvíľu sa nakrátko zastavíme a pozorne počúvame, ticho! Musím stále kontrolovať smer, pretože les je plný mladých, hustých bukov, v ktorých sa nedá ísť rovno ani dva metre. Zrýchľujeme a ja sa snažím vytesniť zvláštny pocit, že niečo nie je v poriadku. Prišli sme k smrekovému stromčeku, ktorý vyzeral, akoby ho ozdobil cukrár, ktorý nepoznal miery. Ďalších sto metrov, stále ticho. Na kolenách sa predierame cez smreky a strhávame nie krásnu korunu, ale "bielu hmotu". "Počkajte! Ticho! Volajú!" Sneh je taký tlmený, že sa musím naozaj sústrediť, aby som ho počul. Akoby som mal na ušiach slúchadlá a hlavu stále pod vankúšom. Pomaly postupujeme a hlásenie sa stáva tak neuveriteľne rýchlym, že sme prekvapení, keď sa zrazu ocitneme hneď vedľa psa, ktorý šteká štekotom vychudnutého lončáka zastreleného guľkou, ktorá prešla seletom. Výstrel znie tlmene, ako keď susedka búcha do matraca, aby z neho zdvihla prach. Pes zahučí referenčným kňučaním a my, kľačiaci na kolenách, vydychujeme napätie, po druhý raz dnes pociťujúc krásny pocit nielen z lovu, ale aj z vedomia, že sme ukončili zbytočné utrpenie.

Šťastný lov! Nech žije les! A najmä kynológii!

...bez nej by to bol úplne iný príbeh.

Tu mi veľmi pomohla Gpska, bez nej by to malo úplne iný priebeh. Rovnako ako overenie rany na srncovi, ktoré sa ukázalo ako nesprávne. Už sme skončili overovanie a kráčali k autu, keď líška začala v húštinách vydávať a veľmi rýchlo sa vzďaľovala. Naša prvá myšlienka bola, že naháňa toho jeleňa, a okamžite sme sa vydali za ním. Aj my sme mali štyri nohy pohromade, ale nedokázali sme so psom držať krok. Hlas bol čoraz slabší a slabší, až sme nepočuli nič. Vytiahol som teda z vrecka zaklínadlo a - žiadny signál. No hneď sme vedeli, že je v diere. Takže nie jeleň, ale narazil na čerstvú líščiu stopu.

Celkové hodnotenie.

"X20 je naozaj veľmi podarený. Z môjho pohľadu je plusom to, že vysielač na obojku je pomerne malý, takže sa dá bez problémov používať pre malé plemená. Vysielač je samozrejme vodotesný, má krátku anténu, dlhú výdrž batérie, funkciu odblokovania spätného hrotu (oceníte pri hľadaní záberu na mieste, kde nie je čo chytať alebo kde to nepoznáte), nabíjanie bez nutnosti čokoľvek otvárať, prehrabávať sa atď. Veľmi prijateľná cena tiež, žiadne platené upgrady ani tarify a v neposlednom rade oceňujem absolútne profi prístup zamestnancov Dogtrace. A čo sa počíta, že je to český výrobok.

"Čo by možno stálo za vylepšenie, je skrátenie antény na rukoväti. Ale vcelku je to nepodstatné, stále sa zmestí do bežného vrecka bundy."

"Celkovo hodnotím výborne a prajem spokojnosť všetkým používateľom Dogtrace GPS."

Radek Pražák

Poďakovanie

Chceli by sme poďakovať celej Rychmburskej svorke, ktorá bola hlavnými aktérmi našich propagačných videí pre sledovacie zariadenia DOG GPS X20 a DOG GPS X30. Celú akciu dopĺňame aj fotografiami z miesta činu. :)

Váš tím Dogtrace

Január 2019 - Úryvky z natáčania promo videa DOG GPS X30 počas naháňačky.

September 2018 - Úryvky z natáčania propagačného videa DOG GPS X20.