Môj MONTY

Na jeseň 2014 som navštívila pani Plaňanskú, ktorá založila a vedie projekt Hope Prague na pomoc psom v núdzi. Venčili sme zachránenú fenku a niekoľko psov určených na adopciu. V tom čase k nim prišli šteniatka zo Slovenska a vtedy som prvýkrát videla Montyho; bolo to skleslé šteniatko, ktoré sa veľmi nepohybovalo dopredu, skôr sedelo v kúte a len zúrivo vrtelo chvostíkom. Montyho údajne vyhodili ako maličké šteniatko na ulicu pri poľnohospodárskom družstve, kde ho neskôr odchytili a odviezli do útulku v Šamoríne, chvíľu tam pobudol a potom putoval do dočasného domova v Prahe. Všetky šteniatka našli svoj domov a zostal len Montík, jeho údajný brat a jedna väčšia fenka.

Prvýkrát doma

Mal som vtedy 17 rokov a rodičia mi nechceli dovoliť psa, tak som chodil nielen k pani Plaňanskej, ale aj ku kamarátom do susedstva. Domov som si brával rôzne šteniatka na socializáciu, a tak som si vzal domov šteniatko Montíka, aby sa mohol zoznámiť s ľuďmi. Ako prvý prišiel domov môj otec, ktorému sa pes zdal veľmi roztomilý, a keď o pár hodín prišla mama, Monty ležal vedľa otca s hlavou na ruke... A vedela, že tento už asi ostane. Mal asi päť mesiacov, bál sa chodiť von, veľkých psov, hluku, cudzích ľudí, áut, vôbec sa nevedel hrať, skrátka všetko bolo veľmi neisté. Bál sa väčších psov a párkrát sa počúral, tak som ho začala pravidelne venčiť s fenkou zlatého retrievera, ktorú som venčila niekoľko rokov. Naschvál som ich nenútila, aby sa spolu hrali alebo niečo robili, len sme sa prechádzali, ja som robila akoby nič a hry postupne prišli samé. V priebehu niekoľkých týždňov strach zmizol. Postupne zmizol aj strach z naštartovania auta, keď Monty mnohokrát vôbec nechcel nastúpiť a radšej utekal preč. Takže som musela predstierať, že odchádzam od auta, keď ku mne pribehol, zdvihla som ho a naložila. Strach sa veľmi rýchlo vytratil a on začal sám nastupovať do auta.

Ako sme prekonali panický strach z toho, že sme sami

Najväčší problém, ktorý som s ním mala, bol však panický strach z toho, že bude sám. Spočiatku Montík devastoval byt a trhal veci, ktoré mu prišli pod nos, hračky, puzzle, zatváranie a zabezpečovanie vecí nepomáhalo, vždy bol o krok vpred. Najhoršie škody napáchal tým, že prehrýzol prívod do práčky a vytopil byt vrátane bytu susedov pod ním. Keď bol starší, prestal ničiť veci (pravdepodobne už ani nič nemal), ale pre zmenu začal žalostne výť a štekať, keď musel byť sám doma. Nič nepomáhalo, mal na sebe moje oblečenie, aby cítil pach, zapnuté rádio, skúšali sme postupne na chvíľu odísť ako so šteniatkami, ale niekde ho umlčať bol jednoducho koniec. Susedia už vtedy strácali trpezlivosť a veľmi nepríjemne sa sťažovali. Pre mňa to bolo x hodín strávených na schodoch o niekoľko poschodí nižšie, sledoval som, kedy šteká a kedy nie. Po mnohých starostiach, sebazapieraní a konzultáciách som si nakoniec zaobstarala obojok proti štekaniu Dogtrace - pre mňa najlepšia značka elektronických výcvikových pomôcok - www.dogtrace.com. Najprv som ho používal, aby si Monty zvykol na zvukový signál, a potom som pridal impulz (sila 1, čo je ako keď vám zavibruje telefón). Monty okamžite pochopil! Stačil jeden deň a štekanie a vytie prestalo a do dvoch týždňov sa celkovo upokojil a zdalo sa, že pochopil, že prídem domov bez štekania a volania. Po dvoch mesiacoch nosenia obojku začal počas našej neprítomnosti normálne odpočívať a spať (spoznal som to podľa energie, s ktorou zrazu popoludní pracoval). Po pol roku prestal nosiť obojok a odvtedy ho vôbec nepotrebuje.

Ako sa má Monty dnes?

Dnes je Monty úplne bezproblémový pes, ktorý si zvykol na všetko, na čo si teraz spomeniem. Jediné, na čo si dáva pozor, sú iné psy. Niektorí psíkovia sa mu celkom nepáčia, alebo je neistý, keď ho napríklad veľký cudzí pes zblízka oňuchá - vtedy reaguje cenením zubov. Alebo keď stretneme psa, ktorý naňho vrčí, vtedy sa začne biť. Preto automaticky sledujem, kde sa pes nachádza, a dávam na neho pozor. Má však stopercentný recall, takže ho môžem mať bez problémov kdekoľvek na voľno, a ak vidím cudzieho psa, privolám si ho k nohe (alebo ho dám na vodítko) a pustím ho, až keď sa buď pes prekrižuje, alebo sa s majiteľom dohodneme, že sa môžu hrať. Montík si nechá fenky skákať po hlave.

Učenie nemusí byť mučenie! Ale s aportovaním sme bojovali...

Robíme športovú kynológiu (poslušnosť, obrana a stopovanie). Zatiaľ sme absolvovali päť skúšok, z toho jedna zahŕňala aj stopovanie. Montík v obrane až tak nevyniká, a hoci už urobil veľký pokrok, na skúšku to ešte nebolo. Najťažšie preňho bolo sústrediť sa na mňa a trénovať medzi ostatnými psami, s tým mal problém, keď sme začali chodiť do výcvikovej školy, ale počas troch mesiacov výcviku v skupine sa to zmenilo na sto percent. Čo sa týka cvikov, najťažšie bolo pre nás aportovanie. Montík nechcel držať drevenú činku, vôbec ho to nezaujímalo. Nakoniec sa to vďaka hrám, drevenej činke vlastnej výroby (bola ľahšia a nenatretá) a zaradeniu aportovania do nášho pravidelného programu prechádzok zmenilo a teraz Monty nosí natretú činku. Najlepšie naňho fungovali asi všetky triky a cvičenia, ktoré zahŕňali skákanie v akejkoľvek forme. Skákanie je preňho absolútne top a úplne ho miluje, takže či už išlo o skákanie cez prekážky alebo skákanie do náručia či na chrbát, učenie bolo naozaj rýchle a nadšené pre obe strany. Flyball s "mŕtvou" tenisovou loptičkou a psím kašľom Monty bol vždy nesmierne rýchly a veľa veľkých psov má problém s ním držať krok, navyše má veľmi rád loptičky, takže som si myslel, že fl yball by mohol byť pre nás to pravé. Moje očakávania sa však úplne nenaplnili, pretože nehybná loptička v krabici nie je až taká zaujímavá, a ak ju dostane, prečo by mal za mnou zase tak rýchlo bežať, však? Naučil sa behať, ale nevenuje tomu ani zďaleka toľko času, koľko by mohol. Zo zdravotných dôvodov, keď mal Monty autoimunitný zápal pľúc (následok psieho kašľa, ktorý si priniesol do svojej dočasnej chovateľskej stanice, a ťažko povedať, ako dlho ho mal predtým), mal asi pol roka pauzu od všetkých aktivít, a aj to nás zdržalo. Ale veterinári takmer rok nevedeli prísť na to, čo mu je, až kým doktor Alexa nediagnostikoval zápal a Montyho nevyliečil. Preto bol Monty zatiaľ len na dvoch flyballových súťažiach a bolo vidieť, že sa na súťažiach kvôli atmosfére snaží oveľa viac, ale stále do toho nedával celé srdce. Krik, hluk a adrenalín mu však vôbec neprekážali, práve naopak - užíva si to oveľa viac ako tréning. Okrem športu nás veľmi baví aj agility, boli sme na niekoľkých súťažiach, síce len neoficiálnych, ale priniesli sme z nich niekoľko trofejí. Vyskúšali sme si aj záchranársky výcvik, absolvovali sme niekoľko tréningových hodín s dobrovoľnými hasičmi Příbram a záchranárskymi kynológmi z Pardubíc.

Monty ma tiež veľa naučil

Vďaka Montymu som začala chodiť na cvičák a naozaj cvičiť, zúčastňovať sa rôznych psích športov a aktivít. Vďaka Montymu to dnes študujem a chcel by som sa tomu venovať aj v profesionálnom živote, ale to, samozrejme, ukáže čas. Naučil ma rozumieť zvieratám oveľa viac ako predtým, ale aj tak sa mám stále čo učiť. Jeho výcvik nebol a nie je jednoduchý, odhliadnuc od všetkých problémov spôsobených jeho minulosťou. Je to však veľmi inteligentný pes a vďaka výcviku získal sebadôveru a naučil sa veci premýšľať, čo nemusí byť pri výcviku vždy úplne žiaduce. Je však pre mňa neuveriteľne zábavné sledovať a študovať, ako vlastne rozmýšľa a čo je schopný v určitých situáciách vymyslieť, niekedy je to naozaj zábavné. Predtým, ako si vezmete psa z útulku, určite odporúčam, aby si záujemcovia o adopciu psa veľmi dobre premysleli svoje možnosti, zdroje, požiadavky a voľný čas. Ak je niekto začiatočník a chce psa ako kamaráta, je lepšie vybrať si menšieho psa alebo prípadne staršieho, pretože aj ten si zaslúži nový domov a môže sa zaňho mnohonásobne odvďačiť. Najdôležitejšie je však pamätať na to, že každému psovi sa treba venovať. Nemusíte sa nutne venovať psím športom alebo chodiť na preteky (aj keď to je samozrejme najlepšie a psy naozaj milujú, keď sa môžu niečo naučiť a sústrediť sa na niečo), ale minimálne základnú poslušnosť a správne venčenie by ste mali byť schopní svojmu psovi poskytnúť. Pri adoptovanom psovi musíte počítať s možnými následkami jeho minulosti, ktoré bude treba riešiť a vyriešiť, ale všetko sa dá prekonať, len niekedy musíte obetovať väčšinu svojho voľného času. Najväčšou chybou však je ľutovať minulosť psa. Vo chvíli, keď sa pes dostane do nového domova, kde je šťastný, jeho život sa začína odznova a darí sa mu dobre. Preto každý, kto si adoptuje takéhoto psa, musí začať od začiatku, ako so šteniatkom, a nie ospravedlňovať neposlušnosť a iné veci tým, že pes bol predtým zlý - teraz ho jednoducho treba naučiť, ako sa má správať, keď je už v poriadku.

Markéta Deanová
Foto: Mgr: Krejčová, A. Vlčková,
J. Plaňanská, M. Jakubová